Traffic analysis

Vědecká knihovna Olomouc
Vědecká knihovna Olomouc
Česky English Deutsch

Memoárová literatúra vo fondoch Slovenskej národnej knižnice v Martine

Pozvánka na konferenci, velikost 34 kB.

10. ročník odborné konference
Problematika historických a vzácných knižních fondů Čech, Moravy a Slezska

Memoárová literatúra vo fondoch Slovenskej národnej knižnice v Martine

Peter Sabov

Memoárová literatúra patrí medzi významné najzaujímavejšie a najhodnotnejšie súčasti historických knižníc. Toto jednoduché konštatovanie by síce mohlo vyznieť ako pokus o dokazovanie axiómu, ale nie je to celkom tak. Mám totiž na mysli taký druh memoárovej literatúry, ktorá okrem zážitkov, pocitov alebo myšlienok autora zachytáva určitým spôsobom aj historickú realitu a stáva sa tak historickým prameňom.

Aj keď denníky, pamäti, kroniky, jednoducho akékoľvek autobiografické materiály, majú sklon zobrazovať skutočnosť v hraniciach pohľadu svojho autora, ani tento drobný nedostatok však nemôže úplne znehodnotiť ich výpoveď o ľuďoch, faktoch a udalostiach.

Historické knižnice obsahujú nepreberné množstvo diel takéhoto charakteru. V archívoch existuje množstvo mestských kroník, pretože od vzniku stredovekých miest, existovali pri mestských radách aj mestskí pisári, ktorí okrem samotných úradných kníh viedli aj mestské kroniky. Prírodné katastrofy, vojny a napokon aj vzťah ľudí k histórii, v mnohých prípadoch spôsobili zánik týchto mimoriadne cenných historických prameňov. Naopak, tie zachované veľmi úspešne pomáhajú budovať mozaiku poznania našej minulosti.

Na Slovensku je dobre známa najmä Hainova kronika mesta Levoče zo 17. storočia. Autor v nej zachytil zaujímavú časť dejín tohto významného stredovekého mesta. Pred necelými dvoma rokmi mi štúdium jej stránok veľmi pomohlo pri pátraní po dejinách pomerne vzácnej knižnice levočského mníšskeho rádu minoritov.

Pre slovenské, ale aj európske dejiny je významná ďalšia, tzv. Uhorská kronika, odborníkom známa ako Chronica Hungarorum. Kronika zachytáva pomerne dlhé obdobie od počiatkov dejín Uhorského štátu po panovanie Mateja Korvína. Jej autorom je rodák zo stredoslovenského regiónu Turiec - Ján (Johannes de Thurocz). Vyšla v dvoch vydaniach, brnenskom a augsburgskom (obe v roku 1488). Napriek viacerým výhradám historikov k autorovej nevyjasnenej národnostnej orientácii (v stredovekých reláciách vyznieva hľadanie národnostnej príslušnosti viac-menej zábavne), sa po prvýkrát v tlačenej forme objavilo v tejto kronike jednoznačné pomenovanie príslušníka slovenského etnika - zlowachko (slovačko).

Vo svojom príspevku sa však mienim venovať dvom úplne odlišným typom memoárovej literatúry. Napriek tomu, že nie sú tak staré ako spomínané kroniky - Gašpara Haina, resp. Jána z Turca - majú výnimočný význam pre poznanie historického vývoja a dejín knižnej kultúry na území Slovenska.

Prvým dokumentom je farská kronika, alebo história farnosti Horná Súča, lokality, ktorá sa nachádza na Považí neďaleko Trenčína, kde ako farár pôsobil jeden z najvýznamnejších slovenských národných buditeľov Michal Rešetka. Menovaný je aj autorom spomínanej kroniky. Jedná sa o latinský rukopis (Historia parochiae Felső-Szúcsiensis) veľkého formátu (rozmery 39 x 23,5 cm). Popísaných je 209 strán, aj keď foliant obsahuje celkovo 380 strán. Samotný dokument je datovaný rokom 1841, no Rešetkove záznamy pokračujú až do roku 1849 a jeho nasledovníci v písaní kroniky ďalej pokračovali. Autor nazýva jednotlivé časti titulmi a v každom titule sa zaoberá iným aspektom. Dovolím si upriamiť Vašu pozornosť na niektoré najzaujímavejšie úseky.

V prvej časti, nazvanej Titul 1. sa Rešetka venuje geografickým informáciám o obci a venuje zaujímavý priestor všetkým zemepánom obce od jej založenia po súčasnosť. Táto časť je historicky mimoriadne cenná, pretože niektoré údaje o literárnej činnosti miestnych šľachticov sú pôvodné a v čase analýzy kroniky ich nepoznal ani Slovenský biografický slovník.

Cennými materiálmi tejto časti sú aj slovenské verše samotného Michala Rešetku, ktorými vítal nového majiteľa panstva Juraja Sinu v mene všetkých hornosúčianských farníkov.

Druhá časť ( Titul 2. ) sa zaoberá farármi, ktorí v Hornej Súči vykonávali pastoračnú činnosť. Najvýznamnejšou súčasťou tohto bloku je Rešetkov vlastný životopis, odhaľujúci ďalšie zaujímavé, dovtedy nepoznané skutočnosti. Pri prehliadaní bibliografie diel, ktoré Rešetka vytvoril, a ktoré sám v životopise spomína, pracovník Literárneho archívu v Martine Vojtech Šarluška zistil, že dve práce nepoznal ani Rizner a neuvádzajú sa ani v doplnkoch tejto známej bibliografie.

Titul 3. Táto časť venuje pozornosť hornosúčianskym kaplánom. Ako mal Rešetka vo zvyku, každému sa venuje osobitne. Historicky opäť mimoriadne zaujímavá časť, pretože v Hornej Súči pôsobilo niekoľko významných osobností.

V štvrtej časti ( Titul 4. ) analyzuje Michal Rešetka zariadenie a výbavu kostola. Okrem pomenovania sôch, sa dozvedáme aj meno sochárskeho a rezbárskeho majstra - bol ním Imrich Fugerth z Nitry, ba aj to z akého dreva sú sochy vyrezané.

Zaujímavá je informácia o zvone. Keď v roku 1846 pukol, opravil ho v roku 1849 pridaním dvoch centov materiálu trnavský majster Kajetán Zadl. Zvon je zdobený obrazom Panny Márie a sv. Jána Nepomnuckého. Chronostikon vytvoril pravdepodobne práve Rešetka a znie: Zvony znejte, večne hláste slávu Bohu na výsosti. K pokoju dal krajine dosti, i Slovensku k národnosti.

Zaujímavý je aj Titul 7. Uvádzajú sa v ňom údaje o fonde pre chudobných v Hornej Súči. O jeho založenie sa zaslúžili predovšetkým práve Michal Rešetka a Jozef Harmeth, vyslúžilý provízor trenčianskeho panstva, ktorý mal vo zvyku posielať každoročne hornosúčianskemu farárovi 60 florénov. Tieto mali byť rozdelené chudobným. Na základe žiadosti Michala Rešetku rozhodol biskup Vurum o utvorení tzv. základiny-fondu pre chudobných a roku 1835 bolo na ňu uložených prvých 400 florénov bežnej mince. Od roku 1835 potom podľa záznamov v denníku základiny prijalo podporu 286 chudobných obyvateľov Hornej Súče.

Posledný titul, ktorý považujem za potrebné predstaviť je Titul 8. Pojednáva o farskej knižnici, ktorá bola pôvodne mimoriadne bohatá na významné teologické diela. Obsahovala dary biskupov Fuchsa, Klucha, Vuruma i Palugyaia. Nechýbali tu preklady Juraja Palkoviča, viaceré práce samotného Rešetku a niekoľko diel z knižnice hornosúčianskeho farára Ondreja Mésaroša. V zbierke sa nachádza aj mnoho inojazyčnej literatúry, najmä pražské vydania a dokonca aj dielo Tria tabernacula ... vydané v Olomouci v roku 1731.

Dnes je knižnice omnoho chudobnejšia 275 zväzkov), veď v minulosti len samotná súkromná knižnica Michala Rešetku obsahovala viac ako 1000 čisto slovenských tlačí a viac ako 600 inorečových titulov. Napriek tomuto, pomerne neradostnému konštatovaniu, je farská knižnica v Hornej Súči v dôsledku aktivít Slovenskej národnej knižnice v Martine elektronicky spracovaná, očistená, dezinfikovaná, uložená a najvzácnejšie tlače sú zreštaurované.

Aj ostatné Tituly, ktoré kronika obsahuje, sú dobrým prínosom pre poznávanie historického vývoja obce a farnosti.

Ďalším typom memoárovej literatúry, ktorému by som rád venoval pozornosť sú denníky. Existuje samozrejme množstvo typov denníkov. Líšia sa formou, periodicitou záznamov, ale aj samotným cieľom, ktorý autora viedol k zapisovaniu zážitkov či skúseností. Slovenská národná knižnica vlastní a spravuje mimoriadne zaujímavú historickú knižnicu, ktorej počiatky siahajú do obdobia osvietenstva (1774). Založil ju gróf Juraj Anton Apponyi a svojho času patrila k najvýznamnejším, ak nie k európskym, tak minimálne viedenským knižniciam. Jej osudy boli veľmi pohnuté, keď po smrti zakladateľa jej niekoľkokrát hrozil absolútny zánik. V prvej štvrtine 19. storočia a po prevezení z Viedne do Bratislavy, pôsobila zásluhou zakladateľovho syna Antona ako prvá verejná knižnica. Neskôr ju ten istý Apponyi previezol na rodinný majetok do Oponíc. Pretože väčšina Apponyiovcov pôsobila vo veľvyslaneckých funkciách, obsahové a jazykové spektrum knižnice je mimoriadne rozsiahle.

Pozornosť však chcem upriamiť na blok rukopisnej literatúry, ktorý tvorí zaujímavú súčasť knižnice. Okrem kaligraficky vyhotovených rukopisných náboženských textov, ktorých autorkou je gófka Oľga Seher-Thoos, majú pre našu tému najväčší význam dva denníky, písané rukou posledného majiteľa oponického panstva grófa Henricha Apponyiho. Najskôr niekoľko slov o samotnom pôvodcovi denníkov.

Henrich Apponyi (1885-1935), ako väčšina mužov tejto rodiny, bol poslancom uhorského snemu a diplomatom. Študoval v Oxforde a štúdiá ukončil v Budapešti, kde získal titul doktor politických vied. V diplomatických službách v Berlíne a Istanbule.

Ako poslanec snemu bol známy svojimi prejavmi, z ktorých zaznieval súcit s chudobnými vrstvami žijúcimi na území monarchie, dokonca sa pokúšal, hoci neúspešne presadiť 100% zdanenie vojnových ziskov v prospech malých detí a chorých.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska požiadal Apponyi o československé občianstvo, ktoré pochopiteľne získal. Pomerne prekvapujúco sa stiahol z politického a verejného života a pokúšal sa spravovať rodinný majetok v Oponiciach. Túto etapu Henrichovho života možno charakterizovať ako zlomovú a úpadkovú, nakoľko z dôvodov nákladného spôsobu života, najmä poľovačiek v exotických krajinách úplne zruinoval bohaté oponické panstvo a priviedol ho na pokraj zániku.

A práve časť tohto obdobia zachytávajú aj oba spomínané denníky. Prvý pochádza z obdobia nákladnej expedície do Sudánu, ktorá sa začala v roku 1924. Denník je písaný ceruzou v nemeckom jazyku a, žiaľ, nikdy nevyšiel tlačou. Napriek tomu, že na viacerých miestach je slabo čitateľný, vykazuje všetky znaky dobrého cestopisu. Sám Apponyi ho nazval Jagdexpedition nach Sudan a začal ho písať 19. februára 1924 na palube tzv. poľovníckej lode. Stránky denníka obsahujú opis miest a pamiatok, ktorými expedícia prešla. Na Apponyiho mimoriadne zapôsobili najmä pamiatky starovekého Egypta (napr. o maľbách píše, že vyzerajú, ako by ich boli maľovali včera...).

Zaujímavo je opisovaná fauna a flóra, čo je napokon pochopiteľné s ohľadom na účel Henrichových ciest. Z tejto cesty priviezol Apponyi do Oponíc veľký počet trofejí.

Druhý denník zachytáva Apponyiho cestu do Indie, ktorú uskutočnil v roku 1930. Nazval ho Môj poľovnícky a cestopisný denník z Indie a Himalájí a vznikol prevažne z listov písaných matke do Oponíc. Vzťah Henricha k matke bol mimoriadne vrelý, a aj samotný denník začína slovami: 12. januára som zanechal drahú, starú domovinu Oponice. Veru neľahko som sa rozlúčil milovanou dobrou starou mamičkou.

Denník vyšiel tlačou v maďarskom jazyku (1931), no podľa množstva zachovaných nemeckých a anglických poznámok o tejto ceste v Oponickej knižnici usudzujeme, že sa postupne pripravovali aj vydania v týchto svetových jazykoch. Maďarské vydanie je doplnené množstvom fotografií, no azda najzaujímavejším ilustračným momentom je mapka z tejto zaujímavej cesty, ktorú zakreslil sám Henrich Apponyi. Táto mapka je charakteristická nielen pomerne presným zakreslením geografických prvkov, ale aj udalostí, architektúry a fauny, jednoducho všetkého, s čím sa Apponyi na svojej ceste stretol. Pramene dokonca uvádzajú, že jeden exemplár mapky dostal ako dar aj veľký indický duchovný vodca a filozof Gándhí, ktorý je na mapke nakreslený v situácii, ako si na znak zmierenia (3. marca 1930) podáva ruku s kráľovským miestodržiteľom pre Indiu lordom Irwinom.

Napriek tomu, že Apponyiho expedícia do Indie mala aj podľa jeho vlastných slov prevažne poľovnícky charakter, do popredia vystupujú aj ďalšie zaujímavé aspekty. Okrem už spomínaných kontaktov s Gándhím to boli pravidelné stretnutia s vysokými predstaviteľmi indickej samosprávy, Apponyi navštevoval maharadžov, v denníku opisuje spôsob života i rozprávkové bohatstvo, ktoré videl na vlastné oči (spomína napr. biliardové stoly plné drahokamov).

Na svojej ceste prešiel zaujímavé kraje - Hajdarabád, Bikaner, Patialu, Purthalu, Kapurthalu a ďalšie. Zoznámil sa s drsnou krajinou Tibetu, prešiel oblasť Kašmíru a Himalájí.

Jeho opisy poľovačiek sú úžasné. Je nesporné, že Henrich Apponyi bol skutočne nadšeným a náruživým lovcom. Živo opisuje svoje kapitálne úlovky, či už to bol jeho prvý tiger, alebo obrovský Ovis-Amon, vodca stáda oviec žijúcich vo vysokohorskom prostredí.

Na svojich cestách nadviazal srdečné osobné priateľstvá, ktoré pretrvali do ďalších rokov. Apponyi ukončil indickú expedíciu v lete 1930. Už na Silvestra tohto roku navštívil Oponice patialský maharadža a spolu s ním aj syn a následník bikanérskeho maharadžu so svojimi sprievodmi. Obaja indickí hostia sa tu zastavili na svojej ceste do Ženevy, kde sa mali zúčastniť zasadnutia Spoločnosti národov. Bola to, podľa prameňov, jedna z najokázalejších slávností, akú Oponice kedy zažili. Cigánsku hudbu nechal Apponyi doviezť až z Budapešti. Žiaľ, bola to Henrichova labutia pieseň. V roku 1931 zomrela grófka Apponyiová, jeho matka, čo mu spolu s ďalšími problémami zlomilo srdce. Ešte len 50 ročný Henrich Apponyi 5. decembra 1935 v Berlíne, za bližšie nevysvetlených okolností zomiera.

Denníky sa ako súčasť Apponyiovskej bibliotéky dostali spolu s konfiškáciami cirkevných a šľachtických knižníc do správy Slovenskej národnej knižnice v Martine. Keď v Oponiciach vzniklo Apponyiovské múzeum, pomerne široký priestor získala prezentácia bibliotéky. Okolo 2000 zväzkov tlačí a rukopisov, prevažne tých, ktoré najviac súvisia s rodom Apponyiovcov bolo presunutých z Martina do tejto neveľkej obce. Uložené sú tu aj oba spomínané denníky.

Krátke zhrnutie na záver. Oba typy memoárovej literatúry, ktoré sme sa rozhodli predstaviť majú množstvo spoločných čŕt. Okrem spomienok na viaceré významné historické udalosti, sú to najmä zaujímavé geografické informácie, ktoré z pohľadu priameho svedectva majú obrovskú hodnotu. Pre odborníka zaoberajúceho sa geografiou Považia majú geografické informácie o Hornej Súči z polovice 19. storočia rovnaký význam, ako pre geografa, ktorý sa zaoberá zemepisným výskumom Indie v 1. tretine 20. storočia. Podobne je to v prípade opisu historických udalostí. Slovenský historik sa poteší neznámej informácii o živote kňaza Ondreja Mésaroša, no pre iného historika budú vzácne informácie o nesmiernej odvahe pialského maharadžu počas lovu tigra, resp. údaje o spôsobe života, názoroch a politickej a spoločenskej simbióze významných osobností indickej histórie s hlavnými predstaviteľmi britského impéria.

Platí to, pochopiteľne, aj pre ďalšie aspekty, ktoré sa v kronikách, či denníkoch nachádzajú. Možno konštatovať, že všetky typy memoárovej literatúry obsahujú podobné, ak nie rovnaké zložky. Historickú, geografickú, biografickú a literárnu.

Celkom na záver. Slovenská národná knižnica v Martine presadzuje tendenciu ochrany vzácnych historických knižničných fondov, či už jednotlivín alebo celkov, na miestach ich vzniku a vývoja. Z toho dôvodu je farská kronika Hornej Súče zreštaurovaná a umiestnená na miestnom rímskokatolíckom farskom úrade a denníky grófa Henricha Apponyiho v malom kaštieli v Oponiciach, v už spomínanom Apponyiovskom múzeu. Súčasťou múzea sú okrem denníkov a veľkej časti pôvodnej bibliotéky aj vzácne poľovnícke trofeje, čo je vlastne jediné, čo z veľkého oponického panstva ostalo. Vznešené ideály budovateľov socializmu spôsobili takmer úplný zánik veľkého oponického kaštieľa, krásna záhrada prišla o najkrajšie stromy a iné vzácne dreviny. Vďaka kronikám, denníkom, pamätiam sme schopní pripomínať si aj veľmi dávne obdobia našich i európskych dejín.

Přílohy

  1. Mapka Indie, ktorú H. Apponyi vlastnoručne nakreslil. Približne v strede sú zobrazení Gándhí a lord Irwin ako si podávajú ruky na znak zmierenia.
  2. Ukážka Apponyiho rukopisu (denník zo Sudánu - r. 1924).
  3. Ukážka Apponyiho rukopisu (denník zo Sudánu - r. 1924).
  4. Henrich Apponyi ako úspešný lovec (na fotografii vlastnoručný záznam Mein erste Tiger).
  5. Vzácni indickí hostia na návšteve v Oponiciach počas svojej cesty na zasadnutie Spoločnosti národov do Ženevy.
  6. Pohľad na krásnu Oponickú knižnicu v minulosti.

Klepnutím na náhled získáte plnou verzi obrázku.

Mapka Indie, ktorú H. Apponyi vlastnoručne nakreslil. Približne v strede sú zobrazení Gándhí a lord Irwin ako si podávajú ruky na znak zmierenia.
obrázek 1
Ukážka Apponyiho rukopisu (denník zo Sudánu - r. 1924). Strana I.
obrázek 2
Ukážka Apponyiho rukopisu (denník zo Sudánu - r. 1924). Strana II.
obrázek 3
Henrich Apponyi ako úspešný lovec (na fotografii vlastnoručný záznam Mein erste Tiger).
obrázek 4
bez obrázku Pohľad na krásnu Oponickú knižnicu v minulosti.
obrázek 6

Aktualizováno: 22.04.2009
Redaktor: správce www stránek
Pošli e-mailem
Trvalý odkaz


Vědecká knihovna Olomouc, ­ ­­­­­­­ ­Bezručova 659/2 ­Olomouc 9, 779 11­­­ tel.  +420-585 205 300 e-mail: vkol@vkol.cz   Otevírací doba: Prázdninová otevírací doba ID datové schránky­­: yswjrie
Vědecká knihovna v Olomouci je příspěvkovou organizací zřízenou a financovanou Olomouckým krajem
Tvorba www stránek © Winternet 2008 - 2018
Aktualizováno: 17.08.2018 13:19
TOPlist